Trenčín

Poloha objektu

Rozsiahly zrekonštruovaný hrad sa nachádza na vysunutom bralnom kopci Strážovských vrchov priamo v meste Trenčín.

Nadmorská výška: 339 m

48° 53' 41.22" severnej šírky
18° 02' 42.41" východnej dĺžky

Prístup a okolie

Hrad je viditeľný už z diaľky, nachádza sa priamo v meste Trenčín. Dostaneme sa k nemu úplne jednoducho napr. z Mierového námestia ulicou Farská alebo Matúšova. Prístup je absolútne nenáročný.

Priestory Matúšovej veže dokumentujú bývanie šľachty z polovice 11. storočia, neskôr goticky upravené a sprístupnené novým schodišťom, ktoré koncom 13. storočia pristavali k staršej budove. Interiér Barborinho paláca a delovej bašty má moderne rekonštruovaný klenbový systém. V priľahlých palácoch je inštalované lapidárium kamenných architektektonických článkov, nájdených v sekundárnej polohe počas pamiatkovej obnovy.

Okolité hrady: Beckov, Skalka

Geocaching v okolí:

Interiér a exteriér

Hrad bol mnohokrát prestavaný a zrekonštruovaný. Ešte v súvislosti s protitureckou obranou dochádza k opevňovacím prácam. Vzniklo niekoľko nových postavení na delá, bašty a v severnom predhradí hospodárske budovy a kasárne. Hviezdicová bastiónová fortifikácia na juhu pevnostného komplexu bola posledným dôležitým opevnením, ktoré síce zdokonalilo delostreleckú obranu, ale pretože bolo väčšinou len nasypané zo zeminy, malo iba krátke trvanie.

Na východnom nároží predhradia stála masívna a vysoká stavba, mierne vystupujúca z línie hradby. Tvarovo pripomína bastión, ale výškou a využitím niekoľkých poschodí interiéru sa od skutočného bastiónu odlišuje. Areál Trenčianskeho hradu pozostáva z charakteristického súboru hradných palácov s dominujúcou Matúšovou vežou, ku ktorej priliehajú reprezentačné gotické paláce - Matúšov, Ľudovítov, Barborin, a kaplnka. Na nádvorí sa zachovali základy predrománskeho karnera a pozostatky kruhovej rotundy, ktorá zanikla pravdepodobne začiatkom 15. storočia. Budovy v dolnej časti hradu charakterizovala predovšetkým obranná a hospodárska funkcia. Dominuje tu delová bašta pristavaná ku kaplnke a zvyšky hospodárskych budov a mlyna, ktoré sa archeologicky zistili a v základoch vyznačili. Na nádvorí sa zachovala povestná Omarova studňa, ktorú však navzdory povesti začali hĺbiť Katzianerovi vojaci okolo roku 1557.

Na hrade sa nachádzajú expozície Trenčianskeho múzea.

Historické fotografie

Fotogaléria - rok 2010

Na uvedené fotografie sa vzťahujú autorské práva www.hrady-zamky.org

Fotografie od návštevníkov

Mapy

Podrobná turistická mapa
Mapa ulice - Google Streetview

Letecký pohľad na objekt

Zväčšiť mapu

Pôdorys

História

Opevnené sídlo trenčianskej stolice svojou polohou nadviazalo na ranostredoveký hrad z 9.storočia zvaný Trusun. V iných zdrojoch sa však hrad menovite uvádza až v 12.storočí. Na temene najvyššieho skaliska sa koncentrovala nová murovaná zástavba v 11.storočí. Išlo hlavne o štvorapsidovú rotundu a kamennú obytnú vežu.

V r.1241 hrad odolal náporu Mongolov. K zásadnejším prestavbám došlo po odchode Tatárov. Bol vymedzený štvorcový opevnený areál hradného jadra. V r.1296 sa hrad stal sídlom Matúša Čáka. Počas jeho panovania sa zamerali hlavne na zdokonalenie obranyschopnosti hradu. Jeho stavebnú činnosť môžeme sledovať predovšetkým pri rozšírení a úprave blokovej obytnej veže z 11. storočia, ku ktorej pristaval aj obytný palác v mohutnom opevnení. Veža, dodnes nazývaná Matúšova, je určujúcim prvkom a dominantou širokej siluety. Neskoršie stavebné premeny vyvolalo hlavne pustošivé obliehanie hradu v r.1321, už po smrti Matúša Čáka. Kráľ Ľudovít I. Veľký pri rekonštrukcii horného hradu rozšíril jeho obytnú zástavbu o dvojposchodový palác, ktorý prepojil s rotundou. V 15.storočí sa hrad dostal do rúk kráľovnej Barbore Cillskej. Bol postavený priestranný dvojkrídlový palác, pričom zbúraním starého paláca a rotundy vzniklo pred novým palácom nádvorie. Poslednú stredovekú prestavbu hradu uskutočnil rod Zápoľských v rokoch 1475-1528. Horný hrad doplnili ďalším palácom a vybudovali ojedinelý obranný komplex, ktorého súčasťou bola aj vysunutá podkovovitá veža s priekopou. Totuto úpravou sa hrad stal jedným z najlepšie opevnených hradov v Hornom Uhorsku.

Po ničivom obliehaní a vypálení hradu vojskom kráľa Ferdinanda Habsburského v r.1528 došlo k nevyhnutným úpravám, ale tie už nezasiahli do hlavnej štruktúry hradu a do jeho obranného systému. Zmeny vykonal až nový vlastník hradu Alexej Turzo v r.1535-1540, ktorý vybudoval viacero delostreleckých pozícií a delových bášt. Došlo k hĺbeniu povestnej "studne lásky" a k vybudovaniu predbránia. Ďalšie prestavby podnikol v r.1583-1592 Imrich Forgách a v r.1610-1648 Gašpar Illésházy. V r.1663 dochádza v súvislosti s protitureckou obranou k opevňovacím prácam. V r.1673 vybudovali hviezdicovú bastiónovú fortifikáciu na juhu pevnostného komplexu. Toto opevnenie však malo len krátke trvanie a už v tomto období sa začal prejavovať úpadok hradu. Úpadku napomohol rozsiahli požiar v r.1790. Od tých čias hrad ležal v ruinách, avšak už v 19.storočí začali na hrade zabezpečovacie práce a pokračovali po polovici 20.storočia. Hrad je v súčasnosti čiastočne zrekonštruovaný.

Osobnosti a panovníci

Uhorský šľachtický rod Čákovcov (Chak, Chaak) pochádzal z oblasti Ostrihomu, osídlenej tiež slovanským obyvateľstvom, a vlastnil celý rad panstiev na Slovensku, najmä v okolí Trenčína. Obdobie feudálnej anarchie využíval na presadzovanie svojich majetkových a mocenských záujmov. Zaujímavé je, že o tomto „pánovi Váhu a Tatier“ vieme len veľmi málo. Nevieme presne kedy sa narodil, ani kde je pochovaný, ba ani ako vyzeral. Všetky jeho portréty pochádzajú z oveľa neskorších storočí a jeho hrob s údajnými ukrytými pokladmi hľadajú rôzni bádatelia podnes.

Kráľom sa stal už ako 16-ročný, po smrti starších bratov. Viedol dve vojny o neapolské dedičstvo, ktoré skončili v októbri 1350 mierom sprostredkovaným pápežom Klimentom VI., bez mimoriadnych výsledkov pre Uhorsko. Venoval pozornosť Poľsku, stal sa poľským kráľom. Jeho ríša siahala od Baltského mora až k Jadranu a za jeho vlády uhorské kráľovstvo dosiahlo najväčší územný rozsah a vrchol svojej moci. Na základe starších zmlúv s poľským kráľom Kazimírom Veľkým sa Ľudovít po jeho smrti v roku 1370 stal aj poľským kráľom a vznikla uhorsko-poľská pesonálna únia. Toto obdobie malo pozitívny vplyv na vzájomné hospodárske a kultúrne kontakty v strednej Európe. Po Ľudovítovej smrti sa stala kráľovnou jeho dcéra Mária, ktorú na základe starších zmlúv zosobášili s Žigmundom Luxemburským. S nárokom na trón vystúpil aj Karol Malý z rodu Anjouovcov, ktorý vtrhol do Uhorska no bol zavraždený. Kráľovná Mária sa dostala do zajatia a v krajine vypukli bitky a rozpory. Podnikal výpravy na Balkán, do Srbska, Bosny a Bulharska. v r.1382 zomrel Ľudovít Veľký na príznaky malomocenstva. Nemal mužského potomka, mal len tri dcéry: Katarínu, Máriu a Hedvigu. V Stoličnom Belehrade bola za uhorskú kráľovnú korunovaná 12-ročná Mária.

Povesti a legendy

Hrob Matúša Čáka Trenčianskeho

Matúš pochádzal z mocného rodu Čákovcov, ktorého príslušníci po celé stáročia verne slúžili uhorským arpádovským kráľom. Uhorské kroniky odvodzujú pôvod Čákovcov od staromaďarského Sabolča. Prvý Čák bol vraj Sabolčovým vnukom.

I Matúš, toho mena v rode už tretí, zvaný Trenčiansky, slúžil poslednému Arpádovcovi Ondrejovi III. so zbraňou i v úradoch. Stal sa bratislavským a neskôr trenčianskym županom. Vrcholom jeho kariéry bola hodnosť uhorského palatína, druhého muža v kráľovstve, hneď po panovníkovi. Jeho neskrotná a chamtivá povaha ho však nakoniec doviedla ku konfliktu s kráľovskou mocou. Po Ondrejovej smrti a vymretí Arpádovcov nastalo obdobie interregna (bezvládia), ktoré Matúš Čák naplno využil. Striedavou podporou jednotlivých pretendentov na trón, od ktorých si nechal potvrdzovať a legalizovať svoje násilné zábory a lúpeže, sa domohol obrovského majetku a moci. Na vrchole svojej vlády mu patrilo (podľa rôznych prameňov) okolo 40 – 90 hradov a asi 12 až 26 stolíc a 24 miest a mestečiek, ovládal takmer celé dnešné Slovensko, časť Zadunajska a majetky mal i na Morave. Jeho neoficiálny titul Dominus Vagi et Tatrae čiže „Pán Váhu a Tatier“, rozhodne nebol iba prázdnym lichotením. Z Trenčianskeho hradu urobil centrum svojich rozsiahlych dŕžav s vlastným dvorom a razil tu vraj aj vlastné mince. Žiadna sa však nikdy nenašla, a tak ide asi len o ohováranie jeho premnohých nepriateľov. A tých mal Matúš viac ako dosť. Od svojich ozbíjaných susedov až po kráľa a cirkevnú vrchnosť. Keďže nešetril nielen majetky svojich slabších susedov, ale plienil a obsadzoval i korunné a cirkevné zbožie, dostal sa hneď dva razy do cirkevnej kliatby. Nad jeho majetkami bol vyhlásený interdikt, čiže cirkevný zákaz výsluhy sviatostí. I keď mladý uhorský kráľ Karol Róbert z Anjou sa ukázal byť schopným protivníkom i pre Matúša, vzájomný boj sa zdal byť skôr nerozhodný. Keď Matúš na jar roku 1321 zomieral, jeho moc bola nezlomená, ale bez dôstojného dediča a nástupcu.

Hrob Matúša Čáka Trenčianskeho sa nikdy nenašiel. To muselo vŕtať hlavou už jeho súčasníkom, a o to viac fascinovalo neskorších bádateľov, „záhadológov“ a romantikov všetkého druhu.

Že by sa takýto mocný a bohatý veľmož nepostaral o veľkolepé miesto svojho posledného odpočinku, sa zdalo nepredstaviteľné. Zrodila sa preto povesť o skrytej hrobke, v ktorej je trenčiansky hradný pán pochovaný s mnohými pokladmi v železnej, striebornej a zlatej truhle. Podozrivo to však pripomína legendu o smrti hunského Attilu, „Biča božieho“.

Najmä v romantickom 18. a 19. storočí sa mnohí hľadači pokladov pokúšali nájsť Matúšov hrob. Hľadali ho raz v podzemí Matúšovej veže, inokedy pod slivkou na dolnom nádvorí, či v tajnej šachte pri Jeremiášovej bašte. Iní veria, že je pochovaný pod korytom Váhu, alebo niekde v Čerešňovom sade na Brezine. Podľa inej povesti unikol pred kráľovským vojskom z hradu tajnou chodbou a dožil v kláštore na veľkej Skalke, kde je aj pochovaný.

Skutočnosť je asi triezvejšia. Matúš zrejme naozaj zomrel na Trenčianskom hrade v období, keď ho obliehalo kráľovo vojsko, alebo keď sa ešte len k hradu blížilo. Vzhľadom k množstvu svojich zarytých nepriateľov, nenávisti cirkvi a pochybnej vernosti niektorých svojich druhov (viacerí ho už zradili) tušil, že ani po smrti nemôže dúfať v zhovievavosť. Zrejme neveril ani v schopnosti svojho designovaného nástupcu Štefana Čecha, a tak sa nechal niekoľkými svojimi vernými pochovať v tajnosti a miesto svojho posledného odpočinku prikázal utajiť. A nemýlil sa Štefan, hrad neudržal a krátko po Matúšovej smrti sa bleskurýchle rozpadli jeho dŕžavy. Kto mohol hľadal milosť u kráľa. Tí ktorí Matúša pochovali možno padli pri poslednej obrane hradu, alebo ak prežili zachovali svoje tajomstvo až do smrti. O tom sa môžeme iba dohadovať.

Ani s tými pokladmi to asi nebude také horúce. Matúš sa napriek cirkevným kliatbam (v tom čase nič neobvyklé) pokladal za dobrého kresťana, o čom svedčí i to, že podľa niektorých údajov mu napriek interdiktu chodil tajne na Trenčiansky hrad skalský opát Ján slúžiť omše. Kresťanom, ako je známe, žiadne poklady do hrobu nevkladajú. A tak poklady zrejme rozkradli tí, čo k nim mali po Matúšovej smrti prístup a čo zostalo, toho sa zmocnilo kráľovské vojsko. Zostala iba legenda.

Studňa lásky

K obdobiu panstva rodu Zápoľských na Trenčianskom hrade sa viaže jedna z najstarších, ale i najkrajších slovenských povestí o Omarovi, Fatime a Studni lásky. Rozpráva o láske tureckého pašu Omara ku krásnej Fatime, zajatkyni Štefana Zápoľského na Trenčianskom hrade.

Za jej slobodu sľúbil Omar vykopať na hrade studňu, aby sa stal skutočne nedobytným. So svojimi 300 druhmi sa vraj po tri roky snažil z tvrdej skaly vykopať vzácnu vodu. To sa mu za cenu smrti takmer všetkých druhov i podarilo. So slovami „Zápoľský, vodu máš, ale srdce nie“ si Fatimu odviedol domov. Pri odchode sa vraj Fatimin závoj zachytil o krovie na zákrute cesty na hrad. Hostinec, ktorý vznikol na tomto mieste asi v 16. storočí niesol preto meno Závoj a dnes sa volá Fatima.

V skutočnosti išlo o pôvodnú budovy fary, prináležiacej ku kostolu Narodenia Panny Márie. Ani so studňou to nebolo tak, ako podáva povesť. V skutočnosti ju asi začiatkom tridsiatych rokov 16. storočia začali kopať vojaci habsburskej posádky hradu a poddaní trenčianskeho panstva. Trvalo im to okolo štyridsať rokov a dostali sa na úroveň takmer 80 metrov pod povrch skaly. Prácu dokončil Alexius Thurzo okolo roku 1570. Na prameň síce nenarazili, ale úroveň stečenej dažďovej vody v tomto umelom rezervoári dosiahla uspokojivú úroveň. Dodnes kolísa v rozmedzí 12 –15 metrov.

Hradnej Studni lásky je venovaná i stála expozícia umiestnená v neďalekej gotickej kaplnke.

Komentáre a diskusia

Momentálne tu nie sú žiadne príspevky

Pridaj nový komentár

Vaše meno:
Komentár:
  *vypíšte z obrázka všetky PÁRNE čísla v poradí zľava doprava

Otváracie hodiny a cenník vstupného

Detaily otváracích dôb a vstupného nájdete na nižšie uvedenom odkaze.

Aktuálnosť informácií a viac detailov

Pridanie fotografie