Historické názvy objektu

Susal, castrum de Susol, Saasku, castrum Saaskw, Sassow, Saskő, Szászkő, Sachsenstein

Poloha objektu

Zrúcanina hradu je situovaná v okrajovej polohe Štiavnických vrchov na strmom, ľavobrežnom brale priamo nad dolinou rieky Hron. Nachádza sa v obci Šášovské Podhradie

Nadmorská výška:340 m

48° 34' 44.67" severnej šírky
18° 53' 59.76" východnej dĺžky

Prístup a okolie

Výstup k hradu je mierne náročný a dá sa zvládnuť za 15-20 minút. Priamo z obce Šášovské Podhradie vedie na hrad zeleno značená turistická trasa. Túto trasu jednoducho nájdeme, ak prechádzame cestou vedúcou priamo cez obec, z ktorej potom odbočíme na túto vedľajšiu trasu.

Od hradu možnosť turistického výstupu na 718 m vysoký kopec Suť, odtiaľ strmo nadol do Močiarskej doliny. Značka ďalej pokračuje lesmi Štiavnických vrchov. V neďalekých Sklených Tepliciach možnosť rekreácie v termálnych kúpeľoch.

Okolité hrady:Pustý hrad - Teplica, Kremnica, Revište, Žakýl

Interiér a exteriér

Zrúcaniny Šášovského hradu sa sústreďujú okolo ústredného pretiahnutého vnútorného hradu zakončeného kruhovou baštou. Pred ňou sa nachádza prístupová cesta do hradu, ktorá tu viedla cez predhradie s malou baštou. Z hradu sa zachovala pomerne veľká a rozľahlá časť, plná zaujímavých architektonických detailov. Hrad sa však v súčasnosti naďalej rozpadáva.

Dominantné stavby tu predstavovali valcová veža pri vstupe na západnej strane a palác na východnej strane. Na podlhovastom nádvorí bola vykopaná kruhová cisterna ako jediný zdroj pitnej vody. So stavbou severného paláca súvisela i väčšia spotreba vody, a tak uprostred nádvoria vyhĺbili druhú cisternu. Konečné riešenie zásobovania vodou na Šášovskom hrade však predstavoval až trvalý zdroj - studňa v predhradí. Najvyššie položený gotický palác, ktorý tvorí základ horného hradu, bol často prestavovaný. Na dlhom úzkom vnútornom dvore boli rozmiestnené obytné budovy a na konci terasy na najvyššom mieste bol palác, zabezpečený neskôr trojhrannou vežou. Horný hrad sa zvažoval smerom od paláca k nádvoriu, ktoré uzatvárala veľká okrúhla bašta, chrániaca vstup do horného hradu. Pred ňou ležiace opevnené nádvorie lemovali obytné budovy na konci s okrúhlou strážnou vežou. Hrad bol dobre opevnený aj v renesancii. Na šiji horského chrbta bolo priestranné dolné nádvorie, ktoré zabezpečovalo obranu goticko-renesančného horného hradu.

Historické fotografie

Fotogaléria - rok 2008

Na uvedené fotografie sa vzťahujú autorské práva www.hrady-zamky.org

Fotografie od návštevníkov

Mapy

Všeobecná mapa okolia hradu
Podrobná turistická mapa
Zväčšená satelitná mapa

Letecký pohľad na objekt

Pôdorys

História

V minulosti, keď utíchli nájazdy Tatárov, postavili pravdepodobne bratia Vincent a Peter z rodu Vancha /Bancsa, Vančaj/ základy hradu s názvom Susal. Počiatočná história hradu je však neznáma. Prvý raz sa spomína v listine z roku 1253. V roku 1283 bratanci kardinála Štefana, Tomáš, syn Petrov a Orbas zamenili svoje farnádske panstvo za hrad Šášov s ostrihomským arcibiskupom Lodomierom. Okolo r.1306 hrad obsadili vojská Matúša Čáka Trenčianskeho. Hrad vlastnili len do r.1321, keď Matúš Čák zomrel. Až do roku 1329 boli na Šášove hradnými kastelánmi štiavnický komorný gróf Ján a Imrich Bečej. V roku 1336 bol na hrade kastelánom syn Imrich Bečeja, zvaný Vesszös (Prútkár), ktorý si násilne privlastnil šesť dedín, patriacich mestu Štiavnica. Jeho následníkom bol Ladislav Köbölkuthy (1352). Za kastelánstva Köbölkuthyho sa Štiavničania obrátili s písomnou ponosou na kráľa Ľudovíta, ktorý rozkazom zo dňa 21.apríla 1352 vrátil privlastnené dediny Štiavničanom. Títo kasteláni znepokojovali i opátstvo hronsko-svätobeňadické, plienili ho a keď sa dalo, poškodzovali jeho majetky. Neobyčajne mnoho škôd narobili kasteláni Baška z Kostolian (1362) a Peter z Branča (1373). V r.1387 kráľ Žigmund daroval hrad a panstvo barónom Frankovi a Simonovi Szécsényovcom. V Roku 1390 Žigmund daroval hrad Lenšťakovi z Jelšavy, po ňom ho zdedil jeho syn Juraj. V roku 1393 ho kráľ zamenil za hrad Šariš s Jurajom zo Štítnika. V roku 1401 bol majiteľom hradu Žigmund zo Štítnika, syn Jurajov, v roku 1413 sa hrad stal opäť kráľovským majetkom.

V roku 1424 kráľ Žigmund daroval Šášov svojej manželke, kráľovnej Barbore. V rokoch 1441-1447 mal hrad vo vlastníctve husita Peter Kollár. V r.1477 kráľ Matej Korvín daroval hrad Šášov i Revište svojej manželke Beatrix. Po smrti kráľa Mateja vdova Beatrix darovala Šášov jágerskému arcibiskupovi Urbanovi Dóczymu z Veľkej Lúče. Rod Dóczyovcov hrad prestaval na opevnené renesančné šľachtické sídlo, zabezpečené predhradím. Šášov bol majetkom rodiny Dócziovcov až do roku 1647, keď sa po vymretí rodu dostal do vlastníctva banskej komory. V roku 1650 získal hradné panstvo kúpou Gašpar Lippay.

Rušné časy nastali od roku 1664, keď gróf Souches s cisárskym vojskom na mnohých miestach porazil turecké vojská a získal od nich niektoré hrady. V roku 1677 však obrancovia hradov Šášov a Revište nevydržali krutý nápor vojska Imricha Thökölyho. Hrad Šášov bol zničený okolo r.1708, keď cisárske vojská v poslednej chvíli vyhodili hrad do vzduchu, aby ho turecké vojská nezískali. Hrad Revište však z nezistených príčin zostal celý. Šášov však od tej doby nebol opravený a nemohol tak plniť obrannú funkciu. Odvtedy hrad pustne a rozpadáva sa.

Osobnosti a panovníci

Uhorský šľachtický rod Čákovcov (Chak, Chaak) pochádzal z oblasti Ostrihomu, osídlenej tiež slovanským obyvateľstvom, a vlastnil celý rad panstiev na Slovensku, najmä v okolí Trenčína. Sám Matúš však tvrdil, že jeho prapredkovia boli Maďari. Obdobie feudálnej anarchie využíval na presadzovanie svojich majetkových a mocenských záujmov. Zaujímavé je, že o tomto „pánovi Váhu a Tatier“ vieme len veľmi málo. Nevieme presne kedy sa narodil, ani kde je pochovaný, ba ani ako vyzeral. Všetky jeho portréty pochádzajú z oveľa neskorších storočí a jeho hrob s údajnými ukrytými pokladmi hľadajú rôzni bádatelia podnes. Hrad Beckov prešiel za jeho panovania rozsiahlymi stavebnými úpravami.

Syn Almáša de Kostolan spomínaný niekedy ako Paschka, alebo Baschka (Baška). V roku 1362 je spomínaný ako kastelán hradu Šášov. Do dejín hradu Šášov sa zapísal ako lúpežný rytier, ktorý z tohto hradu napádal banské mestá a majetky hronskobeňadikého kláštora. Patril k tým lúpežným rytierom, ktorý napáchali v okolí šášovského panstva najväčšie škody. Mal syna Tibora (Tiburtius).

Žigmund bol významný európsky politik vrcholného stredoveku. Bojoval s Turkami, zaslúžil sa o reformu cirkvi, reformoval ríšu. V týchto snahách často býval osamotený. Ako prvý vytvoril podunajské súštátie, ktoré pozostávalo z uhorského a českého kráľovstva a nemeckej ríše a zrejme malo byť hrádzou proti dravej osmanskej expanzii. Počas celej svojej vlády Žigmund musel bojovať proti rôznym nepriateľom: proti Turkom (od roku 1389), proti viacerým uhorským magnátom, proti Vladislavovi II. Jagelovskému z Poľska (1395–1412), proti Ladislavovi Neapolskému (1403), proti husitom (1419–1437) a proti Benátkam (opakovane). V Uhorsku bol prevažne neobľúbený, pretože hneď na začiatku dal Moravanom do zálohy západné Slovensko, pretože kruto postupoval proti odporcom, ale najmä preto, že štedro obdarúval svojich prívržencov. V šľachtickej tradícii je považovaný za falošného, vierolomného a pomstychtivého panovníka. Na druhej strane netreba zabudnúť, že pomerne úspešne bránil juh Uhorska proti všemožným nepriateľom.

pochádzal z rodu Hunyadyovcov. Uhorským kráľom bol v rokoch 1458–1490. Za jeho vlády došlo k ekonomickému a kultúrnemu rozkvetu Uhorska. Uskutočnil celý rad závažných, administratívnych, súdnych, hospodárskych a daňových reforiem. Stáli pred ním dve veľké úlohy: urobiť koniec vnútornému rozvratu v krajine, na ktorý koniec – koncov doplácal každý od drobného sedliačika až po kráľa, a jeho druhou hlavnou úlohou bola likvidácia bratríckych skupín na východnom Slovensku. Mnoho slovenských hradov a miest bolo ešte stále v rukách Jiskrových hajtmanov a bratríkov. Matej a jemu verní feudáli sa postupne zmocňovali hradov a táborov bratríkov. Matej Hunyady, nazývaný Korvín (nazývaný tak podľa havranov v jeho erbe – havran = corvus ), patrí k tým málo uhorským panovníkom, ktorý opradený povesťami až po dnešné časy ostáva v pamäti slovenského ľudu.

Rodina Dóczyovcov prestavala hrad na opevnené renesančné šľachtické sídlo, zabezpečené predhradím. Šášov bol majetkom rodiny Dócziovcov až do roku 1647. Urban Dóczy z Veľkej Lúče - rábsky, jágerský a súčasne (za vlády kráľa Mateja) viedenský biskup, kráľovský pokladník a spoločne so Štefanom Báthorym strážca koruny. Bol verným radcom uhorského kráľa Mateja a po jeho smrti prívržencom Vladislavovým a odporcom Jána Korvína.

Povesti a legendy

Povesť o hrade

Údajne existuje tajuplná podzemná chodba, ktorá mala viesť z hradu až do kaštieľa v Ladomerskej Vieske. V nej sa nachádza zasypaná žena s dieťaťom i manželom, ktorí tam našli svoju smrť počas požiaru v ladomerskom kaštieli začiatkom 17.storočia pri pokuse uniknúť plameňom.

Povesť o šašovi

Zvolenský hradný pán vracal sa z poľovačky deň čo deň mrzutejší. Horu prechodil krížom-krážom a medvede akoby zem prehltla. Aj dvorný blázon si z neho utiahol. Vraj, či mu nemá zver nadháňať? Keď tak, nuž dobre. Ráno ho pán vzal za slovo. Šli, a šli. Slnko sa už schyľovalo k obzoru, keď konečne naďabili na maca huňatého. Dobre abo nebárs. Zoči-voči vytúženej koristi lovec chybil. Bolo zle. Šašo po poľovníckej sláve netúžil, ale keď videl, ako vydráždená ozruta spoločníka mu krvaví, chytil sekeru a ťal. Tak sa stalo, že na brale nad miestom zápasu pán dal vystavať hrad a z vďačnosti ho daroval svojmu záchrancovi. Po ňom pevnosť nazvali Šašovom.

Komentáre a diskusia

Pridať komentár