Historické názvy objektu

Arwa, Arua, Aryva, Arawa, Oravia, Aravia

Poloha objektu

Zachovaný hrad na vrchole vápencového bradla, čnejúceho nad riekou Orava v Oravskej vrchovine - dominanta obce Oravský Podzámok

Nadmorská výška:530 m

49° 15' 42.40" severnej šírky
19° 21' 31.65" východnej dĺžky

Prístup a okolie

Hrad sa nachádza priamo v obci Oravský Podzámok (okres Dolný Kubín). Je dominantou obce a nie je možné si ho nevšimnúť. Hneď pod hradom je parkovisko, prístup k hradu po mierne strmšej alejovitej hradnej ceste je krátky a nenáročný.

V okolí hradu stojí za spomenutie Oravská Magura, ako cieľ turistických vychádzok, prípadne Uhlisko nad Dolnou lehotou, odkiaľ sú pozoruhodné pohľady na hrad.

Okolité hrady:Liptovský hrad, Likava

Interiér a exteriér

V 16.storočí boli postavené murované poschodia paláca, ktorého severné múry boli spevnené. Z pôvodnej zástavby zostalo spodné murivo, dve okná a dva portáliky. Suterén úzkej východnej časti paláca bol dodatočne valene zaklenutý a bola upravená aj cisterna. Zo stredného hradu vedie nahor len schodište, ale hlavným prvkom stredného hradu bola hranolová veža, zatiaľ čo ďalšie budovy boli pôvodne pravdepodobne drevené. Hradby viedli v rovných úsekoch, ktoré sa zalamovali a vstup sa pravdepodobne nachádzal tam, kde dnešný.

Interiér je z čias gotiky, renesancie a romantizmu, najzachovalejší je interiér kaplnky z r. 1752, výnimku tvorí výstavný náhrobok Juraja Thurzu z 1616. V Thurzovskom paláci na dolnom hrade je miestnosť zaklenutá na stredný stĺp, historická kuchyňa a sakristia s nástennou maľbou z obdobia renesancie. Na strednom hrade romanticky upravená knižnica a jedáleň nadväzuje na vzory z čias gotických úpravy hradu. Interiéry donjonu majú zvyšky nástenných malieb z 15. a 16. storočia a palác Jána z Dubovca je dobovo zariadený.

Dnešný vzhľad budov charakterizujú sgrafitové fasády, iluzívne naznačujúce trámové alebo kamenné stavby s bosovanými nárožiami a kvádrovaním na priečeliach. Hradné budovy sa sústreďujú do komplexov dolného, stredného a horného hradu s palácmi, opevnením, vežami, baštami, vstupnými bránami, kazematmi a kaplnkou.

Historické fotografie

Fotogaléria - rok 2009

Na uvedené fotografie sa vzťahujú autorské práva www.hrady-zamky.org

Fotografie od návštevníkov

Mapy

Všeobecná mapa okolia hradu
Podrobná turistická mapa
Zväčšená satelitná mapa

Letecký pohľad na objekt

Pôdorys

História

Hrad sa prvýkrát spomína v roku 1267, ako strážny hrad severojužnej cesty európskeho významu (via magna) na území Uhorského kráľovstva. Od Mika (Mikuláša) z rodu Balašovcov hrad vtedy prevzal kráľ Belo IV. a urobil ho centrom miestnej správy. V rokoch 1298 až 1321 ovládal hrad Matúš Čák Trenčiansky. Po jeho smrti ho najprv spravoval magister Donč, ale už v roku 1331 kráľ Karol Róbert vymenoval za oravského župana a neskôr i za kastelána Leopolda, správcu (comes) kremnickej komory. Mená početných kastelánov a županov poznáme až do roku 1420, keď od kráľa Žigmunda Luxemburského dostal hrad Ctibor II. Zaujímavé však bolo obdobie 1393 až 1401, keď hrad obsadil a vlastnil knieža Ladislav Opolský. Po smrti Ctibora II. získal hrad Mikuláš Balický, župan Turca, ktorý ho mal už predtým ako záloh od Štibora. Rozhodujúcu úlohu tu však nadlho hral Peter Komorovský. Najprv sa pridal k Jánovi Hunyadymu, a preto hrad po roku 1444 v záujme Ladislava Pohrobka obsadil Ján Jiskra z Brandýsa. Keď hrad po kremnickom mieri Komorovský získal naspäť, dal ho v roku 1455 do zálohu Petrovi Aksamitoví a po jeho smrti (1458) dostal Komorovský od Mateja Korvína tak hrad, ako aj vymenovanie za župana Oravy a Liptova. Aj napriek tomu sa prekvapujúco pridal k vzbure proti kráľovi a v roku 1474 musel odísť do vyhnanstva.

Od začiatku kraľovania Vladislava Jagelovského vládol na Oravskom hrade rod Zápoľských, a keď sa Ján Zápoľský postavil ako vzdorokráľ Ferdinandovi I., jeho oravskí kapitáni Mikuláš a Peter Kostkovci ubránili hrad pred útokmi generála Katzianera. Mikuláš roku 1535 zomrel vo funkcii kapitána Horného Uhorska a hrad dostal jeho spoločník Ján z Dubovca, ktorému zostal až do smrti (1546). Až o desať rokov neskôr hrad získal František Thurzo. Hrad sa stal na sedemdesiat rokov sídlom turzovského rodu. Thurzovci sa pričinili o dnešný vzhľad budov ktorí, počnúc Františkom Thurzom, prispeli k jeho stavebnej obnove, čím sa hrad zaradil medzi výrazné stavby renesančného obdobia. Od roku 1626 na ňom mali majetkový podiel manželia siedmich dcér Juraja Turzu a panstvo spravoval menovaný direktor. Jedným z nich bol Štefan Thőkőly, ktorý sa pridal k Vešeléniho sprisahaniu. Preto bol v roku 1670 hrad obkľúčený vojskom generála Heistera, ale vzdal sa až potom, čo Štefan spáchal samovraždu. Prekvapujúco ho však už v roku 1672 dobyli sedliacki vzbúrenci pod vedením Gašpara Piku.

Poslednými dramatickými vojnovými udalosťami hrad prešiel za povstania Františka II. Rákociho. Najskôr ho dobyli povstalci pod vedením Alexandra Károlyho v roku 1703 a potom niekolko mesiacov odolával cisárskemu vojsku, kým sa v roku 1709 jeho posádka nevzdala. Za správcovania Juraja Erdődyho (od 1714) boli napravené najväčšie škody, ale to, že spolumajitelia na hrade nebývali, viedlo k jeho úpadku. Navyše v roku 1800 hrad vyhorel a hrozila mu úplná devastácia. Iba vďaka provizórnym opravám za Františka Zičiho dokázal hrad prekonať najhoršie, a až po roku 1861 dostal trvalé zastrešenie a bol opravený. Preto mohlo byť na hrade v roku 1868 zriadené múzeum. Zásluhy na pamiatkových úpravách mal Jozef Pálfy, ktorý sa o hrad staral od roku 1896. Nešlo síce o úpravy s charakterom tvrdých pseudoslohových novotvarov, ale výrazne zmenili najmä interiéry. Posledná, najvýznamnejšia komplexná obnova hradu od vyhorenia sa uskutočnila až v rokoch 1953-1968. Drobné úpravy a opravy prebiehajú na hrade aj v súčasnosti.

Osobnosti a panovníci

Peter Komorovský bol poľského pôvodu a bol známy ako lúpežný rytier. Na naše územie sa dostal vďaka husitom. Neskôr dostal aj hodnosť oravského a liptovského župana. Vlastnil mnohé hrady, ktoré mu slúžili ako lúpežné sídla, keď kruto drancoval okolitý ľud. V roku 1471 sa pridal k sprisahaneckej maďarskej šľachte, ktorí túžiaci po tróne zavolali do krajiny poľské knieža Kazimíra. Ich plán však nevyšiel, keďže v roku 1474 zasiahli kráľovské vojská Mateja Korvína a obsadili všetky jeho pevnosti. Komorowsky sa potom utiahol na Oravu, kde od šľachetného kráľa dostal opäť milosť.

Narodil sa v roku 1512, no čoskoro osirel, a tak mu rodinu vynahradil jeho druhostupňový strýko. Alexej ho poslal na štúdiá teológie do Talianska a hoci sa nestal kňazom, jeho vplyvný strýko sa prihovoril u kráľa Ferdinanda I., a František sa stal nitrianským biskupom. V roku 1550 jeho menovanie potvrdilo aj kardinálske konzistórium. V roku 1556 sa hodnosti biskupa zriekol, stal sa evanjelikom a oženil sa s Barborou Kostkovou, dcérou pána Lietavy, Strečna a Oravy. Okrem toho kúpil panstvo v Bytči. V tom istom roku zomrel aj Barborin otec Mikuláš Kostka, pričom jeho majetky prešli na kráľovskú komoru, od ktorej ich v roku 1558 za výhodnú cenu 12 640 zlatých kúpil jeho zať František Thurzo. Onedlho, v roku 1561, zomrela chorľavejúca Barbora Kostková – jej manželstvo s Františkom Thuzom zostalo bezdetné. František sa znovu oženil 21. júna 1562 a za manželku si zobral Katarínu Zrínsku, dcéru obrancu Sihote proti Turkom Mikuláša Zrínskeho. Z tohoto manželstva sa narodilo pät detí: Anna (1565), Juraj (1567), František (1570), Uršula (1570) a Katarína (1571). v roku 1574, ked sa skončila prestavba ďalšieho honosného sídla Thurzovcov, Bytčianského zámku, zomrel na Lietavskom hrade, vo svojom najobľúbenejšom sídle, otec budúceho palatína, František Thurzo.

„Veľké obdobie" hradu predstavuje jedenásťročné vlastníctvo majetku inak nevýznamného príslušníka nižšej šľachty sliezskeho pôvodu Jána z Dubovca. Postaral sa o vylepšenia, ktoré možno porovnať s dlhodobou činnosťou magnátskej rodiny Turzovcov. Najskôr začal s opevnením stredného hradu dvoma mohutnými oblými baštami pre delá, ktoré do roku 1539 situoval na terasu staršieho parkánu. Pravdepodobne súčasne doplnil aj západné čelo horného hradu polvalcovou baštou. Potom v rokoch 1540 až 1545 obohatil stredný hrad o ďalší palác. Z jeho piateho poschodia bol dostupný horný hrad. Vysoké prízemie bolo čiastočne vylámané do skaly a zaklenuté, obytné a reprezentačné miestnosti poschodí s rovnými stropmi mali arkiere realizované v zmesi neskorej gotiky a severskej renesancie. Na serpentínovej ceste k hradu dal postaviť aj novú priechodnú baštu, ktorej brána disponovala mostom kolískovej konštrukcie. Nemožno pochybovať, že sa od nej až k bráne dolného hradu stáčala hradba vytvárajúca komunikačný parkán.

Povesti a legendy

Povesť o hrade

Nocou nehlučne chodieva staviskami a po nádvoriach postava ženy s lampášom v ruke. Je to Alžbeta Coborová, ktorá dohliada na hrad, ako to sľúbila ešte za života svojmu mužovi, palatínovi Jurajovi Thurzovi.

Kto staval Oravský hrad

Stalo sa to vraj už veľmi dávno, keď akýsi Marek prišiel na Oravu až po bralo, kde dnes stojí Oravský hrad.

Pozeral na strmé bralo a zaumienil si, že čoby mu mal sám pekelník z horúceho pekla pomáhať, na tejto vysokej skale postaví hrad. Sotva tieto slová vyriekol nahlas, ozval sa vedľa neho hlas, ktorý mu ponúkol pomoc pri splnení jeho sna. Pomoc však nemala byť zadarmo, veď každý čert chce za svoju službu primeranú odmenu, a to úpis na ľudskú dušu.

Marek sa čerta aj trochu bál, ale pozbieral odvahu a súhlasil pod podmienkou, že ak pekelník postaví hrad s nádhernými izbami na najvyššom mieste brala za sedem dní a sedem nocí, môže si pre jeho dušu prísť o sedemdesiatsedem rokov.

Čert pristal na Markov návrh a s vervou sa pustil do roboty. Pracoval, vláčil skaly nepretržite celé dni a noci, ale musel dávať pozor, aby sa mu stavba nezošmykla do vody. Hradné bralo bolo vysokánske a naklonené na jednu stranu a aj skaly, potrebné ku stavbe, musel prinášať zďaleka.

Marek zamračeným pohľadom pozoroval prácu čerta a s pribúdajúcimi stenami hradu ho čím ďalej tým viac chytali obavy, do pekla sa mu neveľmi chcelo ísť. Aj sa obrátil na Pána Boha a prosil ho, aby ho dajakým činom od pekla zachránil.

Čert staval ďalej a už sa tešil, že do pekla prinesie ďalšiu dušu nešťastníka. Keď sa končila siedma noc, bol hrad už skoro hotový, len zopár maličkostí ešte zostávalo dokončiť. Čert chcel ešte jednu veľkú skalu doniesť na hrad, ale bola mu priťažká. Pomaly sa približoval k hradu a z posledných síl niesol ťažkú skalu. V tom odrazu začul kikiríkanie kohúta, ktorý oznamoval príchod rána ôsmeho dňa. V hneve nad zmarenou zmluvou čert pustil skalu do vody, kde aj zostala. Ľudia ju nazvali Markovou skalou.

Na hradnom brale tak dodnes stojí mohutný kamenný Oravský hrad.

Komentáre a diskusia

Pridať komentár